V meste
Niekedy ma život parádne baví. Napríklad teraz. Predo mnou desať dní volna, výlet, no a zajtra z Londýna priletí Jerguš. Som z toho vzrušený viac, ako pred týždňom, keď sa mi za daždivej noci playmate A.K, nabúrala cez stenu nahá, priamo do spálne. Vymýšlam plán a neviem si ani len tipnúť, či náš výlet bude v modernom, vonnými tyčinkami inšpirovanom duchu, alebo v starom, s rodnou zemou pevne spätom štýle ruka hore. K magickému mestu sa pýta ezoterický orient, no k Jergušovi zase bohapusté Tralala. Dilema! Niekde v zadnej časti zátylku šípim besnú kombináciu a tak sa preventívne dôkladne pripravím na obe varianty. Tie sa cez indigový kopirák pretláčajú do môjho ruksaku, striedavo ma balí starostlivá mamička dúfajúca, že detičky budú na výlete poslúchať a Johnny Depp z filmu Strach a hnus v Las Vegas, pre prípad, že šraci sa rozhodnú, predsa len si kapánek zaskotačiť. Ponožky, Jim Beam, koláčiky, kreditka, dve tabulky čokolády zo severnej Afriky, kartón sektu, zubná kefka. Zo zvyku prihodím aj balíček prezervatívov z Indie, aj keď sú zbytočné, kedže v bordeloch sú gumy v cene a na žúre s Jergušom som jakživ nikoho nezbalil.
Vyrážame zlatistým pohorím, ktorým sa kľukatí pustá cesta s novým, hladkým, asfaltovým kobercom. Pretína pohorie naprieč a na tridsiatich kilometroch vidíme len zopár lazov a vystrielanú dedinu. Nečakane veľký, dobre zašitý kosoštvorec divočiny Vtáčnika, vprataný medzi hlavné cestné ťahy, zo všetkých kútov Slovenska. Prichádzame do nezaujímavého mesta, preťatého diaľnicou. Pred nami je najdlhšia dedina a do cieľa je to pätnásť kilometrov a šesťsto výškových metrov, na ktorých sa takmer ukrútim volantom k smrti. Na ceste sú hlboké diery a skupinky sympatických, vyškerených cigošov. Na úpätí majú hlavný stan. V magickom meste sa vrátili k storočiami osvedčenému modelu a vysťahovali cigáňov do bývalej slobodárne- cigárne za mesto. Vlastne nad mesto. Deti vetra tu hrajú futbal, tancujú, bezzubá starenka si balí v rozbitom obloku cigaretu. Žigulák, oheň, gitary a psi. Storočie sem, storočie tam. Na kopci oproti stojí červené miesto na ktorom neslávne, no plánovane skončil Ježiš. Na druhom kopci je čiernobiely hrad. Prichádzame do mesta. Hlavnou ulicou v centre lietajú rúžové balóniky, motajú sa tu mladí ľudia a policajti. Vysvitne, že sme prišli práve včas, na rúžovým providerom platený, mestský festival. Rýchlo nájdime náš penzión a pohoďme sa do davu! No veď hej, ale kde je ten penzión? Niekde nad mestom, pri jazere, desať minút od centra. Takže teraz rovno? Jerguš vytiahol mobil a chvíľu pracne dešifroval mapku plnú vlnoviek, špirál a iných aztéckych ornamentov. Musíme ísť asi dva kilometre za mesto a potom odbočiť doprava po prerušovanej vlnovke. Si si istý? Áno! Takže teraz kam? Rovno! O.k. Mal pravdu. Raz darmo, je technický inžinier. Síce som na prerušovanej vlnovke takmer odtrhol koleso, ale našli sme to na prvý krát. To sú tie vycibrené inštinkty. Už sme sa veľa krát stratili v podstatne väčších mestách a podstatne horších stavoch.
2.
Náš penzión je úzky, zrekonštruovaný dom zo záhradou, ktorú od nás delí plot, na ktorom v márnej túžbe po jablkách, na ktoré nedosiahne, visí koza artistka. Ešte zopár storočí a evolúciou sa buď vyvinie v žirafu, alebo si jedného dňa nasratá, sama prinesie rebrík. Ozve sa impozantný barytón. Ide z neho rešpekt, no víta nás. Pred bránou stojí Zeus alias Diego. Pozrel som mu do očí a cítil som sa menejcenný. Toľko inteligencie, citu, ušlachtilosti a múdrosti, s tým sa človek musí narodiť. Diego to šťastie mal. Má talianských predkov, rodokmeň ťahajúci sa niekam do rímskej ríše, peknú stavbu tela a ako šteňa stál 1000 Eur. Stál tam zaliatý slnkom ako antický boh. Cane corso v sivej metalíze. Zamiloval som sa! A to som ešte nevedel, že po nociach píše básne! Ani na sekundu som neváhal, či môžem vstúpiť. Vedel, že som hosť. Lenivo nás ohlásil ešte raz. Kdesi zhora sa ozval ďalší, tento krát ľudský hlas. Zdravím. Poďte ďalej. Len dodojím túto kozu a hneď sa vám venujem. Jerguš si zapálil cigaretu a Zeus alias Diego taktne využil chvíľu čakania a predstavil ma svojej hnedej milenke Iris. Práve sme sa s dámou zdvorilo objali, keď sa na schodoch zjavil týpek. Zdalo sa mi, že ho dávno poznám. Krátke gate, čistý pohľad, anarchistický trs vlasov na vyholenej hlave. Keby ste povarili internetovú stránku jeho penziónu v papiňáku, tak by vám z toho vzišiel čistý, integrovaný Henry. Aj bez slov je jasné, že tu bude o.k, a že chalan je kamarát a húli. Ubytoval nás, otvorili sme fľašu vína a na terase dali debatku. Dostali sme tipy na dobré zóny v meste. Bary, kaviarne, jazerá, túry, kone, bane, tea haus. Dozvedám sa to, čo mám pocit, že už zniekadiaľ viem. Do magického mesta sa sťahujú ľudia. Je to zvláštny fenomén a zvláštni ľudia. Mesto ako také, je navonok chudobné a svojou polohou pred zahraničnými investormi dobre chránené. Peňazí ani pracovných miest tu nie je nazvyš. Napriek tomu sa sem zbiehajú prisťahovalci z celého sveta. Senzitívni ľudia cítiaci vibrácie pozitívnej energie sa tu zlietajú ako včely na med. Henry je jeden z nich. Všetko to začali baníci a je v tom namočený aj vesmír. Usilovné mravčeky v honbe za zlatom prehrýzli sopečné horniny ako mäkký syr a nechtiac prepojili pár hlbokých zemských zlomov. Cez ne prúdi dobrá energia a tú geometrickým radom znásobuje fakt, že magické mesto je v hrote dvojitého ihlanu, centra jedného z troch menej významných feng shui záhrad v slnečnej sústave. Vznikla tu zvláštna geopatogénna zóna, jediná v ktorej je dobre psom aj mačkám. Namerali tu dokonca odlišnú gravitáciu. Domáci tieto vibrácie už zväčša nevnímajú. Kašlú na to! Riešia chlast, hazard a tak. Ako všade. Sú ako indiáni z povodia Orinoca, ktorí bez mihnutia oka vymenia jedného z piatich tukanov na svete za mizernú videokazetu. Zato komunita prisťahovalcov, zväčša šamanov, si tu v kozmických prúdoch hovie ako prasce v žite. Trochu sa čudujem, že sa ničomu vôbec nečudujem a zase ten divný dejavu pocit, že to už oddávna viem. Príde mi ľúto, že stodvadsať percent svojho času venujem ukájaniu fyzických a hedonistických potrieb svojho tela. Inak, by som to cítil intenzívnejšie. Závidím ľudom, ktorí vnímajú duchovno až hmotne. Pre mňa je to jemná hmla. Tukana by som asi nevymenil, ale takú hrdličku? Ktohovie.
3.
Flaša Savignonu našla svoj koniec a my strmým chodníkom schádzame do mesta. Prechádzame okolo garáží a čiernobieleho zámku. Naľavo za ním je voňavá čajovňa, z ktorej sa ozýva čierne funky. Znie lákavo, no hlad je silnejší. V príjemnej nefajčiarskej reštaurácii si dávame dobré thajské jedlo, pivo, rozhovor a zopár fernetov. Nálada stúpa. Ako dezert trochu marockej čokolády a ide sa na koncert. Na námestí práve začal Polemic. Ska s čokoládou rezonuje, pohupujeme sa s tínedžermi a najstaršie pivo na Slovensku chutí celkom dobre. Po koncerte Jerguš usúdil, že by si ešte niečo zahryzol. Máš niečo? Spýta sa. No mám. Koláčiky a čokoládu. Tak daj koláčik. Dobre. Dali sme si po koláčiku značky Mitsubishi a vybrali sa do klubu Divná pani, kde sa mal za chvíľu začať koncert mojej obľúbenej džezovej speváčky J.S, Divná pani je kaviareň s úžasnou atmosférou a takých je v magickom meste viac. Historické budovy poskytujú krásne interiéry a prúdy energie nedovolia, aby ich majitelia- šamani nejako zhovadili. Práve naopak. Kreatívne ich zvýraznia, podporia a výsledkom sú podniky, ktoré majú krásnu dušu. Koncert práve začínal. S.J je charizmatická žena s úžasným hlasom. Vrývala sa mi do srdca a po koncerte som jej to aj povedal. Teda myslím, že som jej povedal, že ju milujem. Potešilo ju to. Dohodli sme si rande na zajtra a išli sme žiariť ďalej. V ten večer sme zrejme zlomili kliatbu. Zbalili sme všetko. Matku s dcérou na ulici, barmanku na diskotéke, študentky zvolenskej fakulty v bare. Všetky tie dievčatá sme rafinovane presúvali, odkladali si ich do podnikov, zatiaľ čo my sme s vervou dokola obiehali postupne utíchajúce párty a stále znova sa k nim vracali. Strašne nás to bavilo.
4.
Zobudili ma slnečné lúče tancujúce po mojej tvári, cítim sa dosť bizarne a okno mám jak Manhattan. Chvíľu som sa len tak bezcieľne upotene nudil, šťuchol som do Jerguša, ten však dôsledne robil mŕtveho, nuž nezostalo mi nič iné, len zobrať flašu Jima Beama a vyraziť na prieskum penziónu. Prvý ma prišiel pozdraviť Diego. Hneď som sa ponúkol, že mu za jeden nalejem, no psí gentleman pozrel na hodinky a ponúkaný pohárik decentne odmietol. Ukázal sa Henry s šamankou Leylou a pozval ma k sebe na raňajky. Vytiahli biely chlieb, klobásku, syr, paradajky, šišku miestneho outdooru a kávu. V kombinácii s pár panákmi a príjemným rozhovorom skvelé raňajky. Dokonca mám pocit, že už aj tú energiu lepšie vnímam. Aby som ju ešte hlbšie precítil, Henry mi navrhuje ľahkú túru po vrstevnici nad mestom, spojenú s kúpaním v najvyššie položenom tajchu pod vrchom Paradajs. Myšlienka je to skvelá, Jerguš akcieschopný a tak presne s úderom poludnia vkĺzneme do krásneho septembrového dňa. Je čas, keď príroda ukazuje, aká je pekná a plodná. Dozrievajú jablká, slivky, šípky aj orechy. Mesto máme ako na dlani. Sme vysmiati, energie prúdia priamo z banského prepadliska pár metrov vedľa nás. Pred mostom odnikiaľ nikam odbáčame na menší chodník k jazeru Overground. Tu už to začína byť vážne mystické. Zhadzujeme šaty a ponárame sa do chladného jazera. Ihličky na koži schladzujú upotené telá a upokojujú, čistia mozog. Upgradeovaní, noví, výjdeme z vody a slníme sa na brehu. Pár metrov od nás sa pasú kone a morky. Niečo ma na tom celom vyrušuje. Všetko sa zdá byť v priveľkom poriadku. Civilizačné stresy a nánosy vnucujú myšlienku, že niečo sa zákonite musí na tejto idyle posrať. Aj sa posralo. Zabudli sme fotoaparát. Na šťastie sme v magickom meste a tak som na to prišiel už po polhodine. Jerguš išiel čurať a ja som si za ten čas „len tak" bezdôvodne prekutral batoh. To normálne nerobím!! Vrátili sme sa k Overgroundu. Fotoaparát poobhrýzali morky, ale inak bol v poriadku.
Už dlhšie mám pocit, že najväčšie nebezpečenstvo pre mňa, predstavujem ja sám. Život mi na to poskytol už veľa dôkazov a ja napriek tomu stále neviem robiť veci vtedy, keď ich robiť mám, robím ich vtedy, keď ich robiť chcem. A tak sa upozornenia zhora stupňujú a je tu reálne riziko, že mi to jedného dňa vykrúti krk. Každá trpezlivosť má svoje hranice a ja po nich celý život bez rešpektu lavírujem. Hrám na nich škôlku. Neviem to inak. No dovtedy sa chodí s džbánom po vodu... Však to poznáte. Dnes však ešte všetko funguje, obhryzený fotoaparát je jasný dôkaz, že bohovia nás majú radi a tak v dobrej nálade dokončíme polkružnicu nad mestom a s prázdnymi žalúdkami sa doň vraciame. Priemerný steak v nadpriemernej reštaurácii, je neskoré popoludnie, poflakujeme sa po meste, zákutiach, rôzne orientovanými elipsami, aj tak mierime k penziónu. Čosi, kdesi sme pri známej čajovni, ktorú sme včera obišli. Dnes to napravíme. Vkročili sme dnu a ocitli sme sa v Kathmandú. Obsluhujú nás pekné Nepálčanky. Presne tie preduchovnelé, budhistické typy, ktoré všade na svete pracujú v čajovniach, etno shopoch a vegetariánskych reštauráciách. Objednali sme si mätovú kávu pripravenú v džezve a sadáme si na terasu s výhľadom na starý zámok a hradby. Chvíľa plného ticha, bez slov prichádzame k rovnakému záveru. Je to dobré miesto a mesto. Slečna, dva fernety poprosím. Do penzionu prichádzame za úplnej tmy. Som unavený, pripitý, spokojný a späť do mesta na rande s J. S sa mi už nechce.
5.
Zobudil som sa na to, ako mnou striasa zima. Jerguš v izbe nebol. Vlastne, bola to úplne iná izba. Kamenná, nízka, v šere sa črtali vyhasnuté kachle. Pri nich na pelechu z ovčích koží spali dve deti. Zvonku sem doliehali hlasy hovoriace po nemecky. Približovali sa. Otvorili sa dvere a ozval sa príjemný ženský hlas. Max, Hanna! Sie mussen schon aufsteehen. Die schule wartet! Kože sa pomrvili a poslušne z nich vyliezlo hádam deväťročné blonďavé dievčatko v košielke. Max! Steeh auf! Jetzt! Nič. Dievčatko vážne pokrútilo hlavou, usmialo sa presne tak, ako sa bude usmievať na svoje deti o veľa rokov neskôr, pristúpilo k posteli a jedným pohybom strhlo prikrývky na zem. Na ovčích kožiach zostal do klbka skrútený strapatý chlapec v širokých plátenných gatiach. Zbystrel som. Veď ja ho poznám! Hanna začala chlapca ťahať za nohu z postele. Ten sa ju pokúsil kopnúť, načo ho ona plesla po holom chrbte. Konečne vstal, umrnčane si pretrel rukami oči a zívol do obloka, teda smerom ku mne. Skamenel som. Predo mnou som stál šestročný ja. Malý Richard. Nemohol som sa mýliť, mám z toho obdobia pár fotiek. Chlapec je inak ostrihaný, ale medzi kľúčnou kosťou a pravou bradavkou má sedem materských znamienok v tvare Malého voza. Som to ja! Už som mal tých fantazmagórii dosť a tak som vybehol cez pootvorené dvere pred dom. V tom momente začali zvoniť snáď všetky zvony dole v meste a do toho sa miešal pravidelný úderný zvuk rozbiehajúceho sa banského čerpadla, štartujúceho každodenný podzemný industrial. Rozbehol som sa do lesa. Bežal som veľmi dlho, zväčša do kopca. Úplne som sa stratil, ale oproti nechcenému teleportu do divnej minulosti, to nebolo podstatné. Zozadu ma dobehol nemecký ovčiak. Zľakol som sa, lebo bol sám, bez náhubku, no pes ma nevšímavo elegantným klusom obišiel, oňuchával kamene, trávu, evidentne si užíval divočinu. Odbiehal, no vždy keď sa mi stratil z dohľadu, sa po chvíli vrátil a trpezlivo na mňa čakal. Ukazoval mi cestu. Podhorskú lúku vystriedal les a ten zase čierne skaly. Stále som stúpal. Odrazu som bol na holom vrchole Sitna a otvoril sa mi ohromný výhľad. Sadol som si na trávu, pozeral na mesto, hory za ním a potom na juh, kde sa na konci obzoru tiahla šíra rovina. Vznášal sa nad ňou divný mrak. Zamrazila ma neznáma istota. Turci!! Tamdole musí cválať horda, čo horda, armáda turkov, martalovcov a janičiarov! Musím rýchlo varovať mesto. Vyskočil som na nohy a vlčiak mi súhlasne oblizol ruku.
6.
Pozeral som sa do múdrej, trochu všetečnej tváre Diegovej hnedej milenky Iris. Šťuchla do mňa ňufákom a láskyplne ma druhý krát oblizla od krku až po spánok. Som znova v dvadsiatom prvom storočí a Jerguš zase robí mŕtveho. Iris z neho ako by nič stiahla paplón. Zašomral a otvoril oči. Dobré ráno. Bré ránko starký. Dostal som nápad. Nevybehneme na Sitno, keď sme už tu? No môžeme, poznáš cestu? Hej! Už som tam bol. Kedy? V roku 1623, vydýchol som na pol úst, zobral som ruksaky a odniesol ich do auta. Ako som nakladal batožinu, zjavil sa pri mne Henry s Leylou. Lúčime sa sprisahanecky. Vedia, že viem. Podávam si z Henrym ruku a s Leylou sa súrodenecky objímam. Dávaj si na seba pozor sestrička! Aj ty Max. Vyrazili sme smerom k Počúvadlu. Výrazne sa ochladilo. Dali sme si obed v kolibe postavenej okolo lipy a posilnení sme vyrazili po zelenej značke na vrchol. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa k nám na Tatárskej lúke pridal svetlohnedý vlčiak. Vlastne som ťa čakal, Henry...
